Povel Ku mne!

Jeden asi z najťažších povelov, ale zároveň najdôležitejších. Je dôležité, aby sa psík naučil počúvnuť na tento povel za každých okolností, už len preto, aby potajmne nepojedol dake  chutovky typu hovienka, zvratky a pod. ale aj aby sa nám nestratil, nešiel otravovať nebezpečného psa a nevrátil sa nám celý dorasovaný.

Frieddiemu tento povel teraz v 4,5 mesiacoch stále nejde tak, ako by sme si želali. 

Začali sme s výcvikom doma. Pripevnili mu obojok, s priateľom sme sa každý postavili na jeden koniec chodby a začali volať ku mne. Rázne zakričíme Ku mne! , potiahneme vodítko a keď dobehne veľmi štedro ho obdarujeme pamlskami, aby sa tešil k nám pribehnúť. Postupne obmedzujeme potiahnutie vodítka a skúšame iba povel ku mne. Ale pozor, povel Ku mne zaznie iba raz, aby sa nestalo, že na psíka kričíme 50x ku mne a on sa na 51. pokus rozhodne, že to teda skúsi a nevštiepi si do hlavičky, že pribehnúť musí hneď. Pokiaľ psík nepribehne hneď, tak potiahneme si ho vodítkom k sebe. 

Postupne skúšame privolať psíka bez vodítka, ale pozor stále hovoríme o cvičení doma.

Postupne začneme tento povel cvičiť aj vonku. Vodítko v tomto prípade predstavuje našu predĺženú ruku. My sme sa preto rozhodli, že venčiť budeme aspon do 6. mesiaca na stopovačke (nylonové tenké vodítko dlhé 10-15 metrov, najlepšie je si na ňom spraviť uzlíky, aby sa pri pristúpnutí nešmyklo popod topánku). Freddie má tak možnosť sa aj vybehať aj môžme trénovať povel Ku mne (keď nepočúvne pritiahneme). 

Treba myslieť na to, že vonku má psík veľa "rozptylovačov", či sú to pachy, psíky, prekvapenia pohodené po zemi.... Preto najskôr trénujeme na prázdnom priestranstve a potom postupom času aj medzi inými psíkmi. 

Nezúfajte pokiaľ vám to zo začiatku nepôjde. Je to ťažký povel a treba sa mu venovať pri každej príležitosti, či už doma alebo vonku.